Najkrajším darčekom boli dva lodné kufre, ktoré som si mohla naplniť knihami o sociálnej službe
Môj príbeh sa začal, keď som ako dvadsaťjedenročná nastúpila na študijný pobyt do Nemecka. Možno by sa moja cesta uberala úplne iným smerom, keby som dostala ubytovanie na študentskom internáte a nie v materskom domove medzi diakonisami, ktorý bol obklopený veľkým areálom nemocnice, zariadením pre seniorov, domom opatrovateľskej služby a školou pre opatrovateľov/ky. Ročné štipendium som nevyužívala len ku štúdiu teológie, ale aj praktickej teológie a diakonickej práce. Medzi prednáškami som asistovala diakonisám pri ich pracovných aktivitách v nemocnici, alebo som im vypomáhala v starostlivosti o seniorov. Na víkendy a prázdniny ma tiež nenechali samu, ale ma brávali na výlety s klientmi, alebo mi kúpili lístok a poslali vlakom do inej spolkovej krajiny, aby som spoznávala ďalšie diakonické služby a zariadenia. Na stanici ma potom čakala v diakonskej rovnošate (habite) diakonisa a venovala mi svoj čas.
No najkrajším darčekom boli dva lodné (americké) kufre, ktoré som si mohla naplniť knihami o sociálnej službe a mohla som si ich vziať domov. Po úspešných štátniciach som dostala miesto evanjelickej farárky na strednom Slovensku. Aj keď ma práca v zbore pohltila prácou s deťmi, mládežou a liturgickými aktivitami, neprestala som sa venovať práci so staršími ľuďmi. Denne som sa pri nich pristavovala, rozprávala sa s nimi a po čase som ich začala vyhľadávať aj doma. Tých, ktorí už nevládali chodiť do kostola, som navštevovala stále častejšie. Spoznávala som nielen ich samotu a bezmocnosť, ale aj rodinnú atmosféru, ktorú som vnímala pri lôžku chorého alebo starého človeka. Stále viac som pozorovala zmeny, ktoré prinášala so sebou staroba a choroba rodinného príslušníka. Dnes už ako manažérka kvality sociálnych služieb viem, že srdce pre seniorov som získala už ako malé dievčatko na dedine pri svojich starých rodičoch.
V tejto koronadobe si vážim život svojich rodičov ešte viac. Ľúbim ich aj keď sú mrzutí, často hašteriví, aj zábudliví. Bez nich by sa môj život zmenil na život siroty. Preto som vašej agentúre veľmi vďačná za tento projekt, ktorý bude niesť odkaz všetkých vnúčeniec a detí, že sme na nich nezabudli. Chcem sa z úprimného srdca poďakovať všetkým dobrovoľníkom za ich čas a odkázať im, že naši starkí už majú málo fyzických, aj psychických síl, ale majú veľa času:)
S úctou a s pozdravom zostávajte zdraví
Mária
PhDr. Mária Kovaľová, PhD. MHA, prezidentka Asociácie odborných pracovníkov v sociálnych službách
